List o milovanej osobe

Tak a je to tu! Deň, kedy som videla niektorých ľudí posledný krát pred dlhočizne kratučkým rokom. Doteraz sa to zdalo strašne ďaleko. Všetci sme si mysleli, ako hrozne sa budeme lúčiť, ako to bude bolieť a ako budeme plakať. Nič z toho sa nestalo. Na rozlúčkových slávnostiach bola sranda, všetci sme sa bavili, smiali, nepozerali sme dozadu, bavili sme sa o tom, čo je. Dokonca ani na to, čo bude, sa nedostalo. Bol to obyčajný deň. Jediné, čo sa mi zdalo neobyčajné, bola cesta zo Štiavnice, ktorá s tým vlastne nič nemala spoločné. Hrozne sme sa teda prežrali, prefajčili a prepili nealka, videla som opäť raz ľudí, ktorých zbožňujem a ako vždy, sme nerobili nič zvláštne. Všetko bolo krásne až do momentu odchodu prvej veľkej várky ľudí. Denisa sa skoro rozplakala, oa totižto tiež cestuje preč. Všetci sme ju objali, na Deniskine výlevy emócií sme zvyknutí, nezdalo sa nám to zvláštne. Odišli. Zrazu bola preč väčšina ľudí a mne to akosi docvaklo. Denisu som videla posledný krát, uvidím ju až o rok. Zahrabala som tú myšlienku a šla som počúvať Ďuriho vtipy. Znova zavládla pohoda zaspatého (ne)vedomia, smiali sme sa, upratali sme a zrazu tu bol podobný pocit. Z dvadsiatich stoličiek ostalo šesť. Slnko už nesvietilo, bolo za kopcom. Dvaja dospelí, štyria dospelí juniori. Ďuriho vtipy a tak... O pár minút sme boli dvaja na troch. Matúš šiel s bráchom dakam preč. K Ďuriho vtipom sa pridala Žužuina nostalgia, strach a reči o „culture shock “ a „homesick“. Dali sme si teda poslednú smutnú cigaretu, rozlúčili sme sa s Deduškom Dubovským (o ňom napíšem článok nabudúce) a teta Dubovská nás pohádzala domov. Čakala som, že aspoň to posledné Dominikove objatie ma rozhodí. No nič také sa nestalo. Bolo úplne obyčajné, presne tak isto úprimné ako vždy, ničím zvláštne. Dvere auta sa zabuchli, zablikali brzdové svetielka a auto odfrčalo. Zažala som si teda vo vchode, vytiahla som kľúče a nastúpila do výťahu. Nikdy nebola cesta výťahom na siedme poschodie tak strašne dlhá. Vynorili sa mi spomienky z dvoch rokov, ktoré som mohla stráviť s Nikuškom a všetkými. Prišlo mi ťažko. Uvedomila som si, že z tho výťahu chcem vystúpiť a neísť domov. Nechcela som vidieť tie tváre. Moji rodičia sú skvelí a hrozne ich milujem, no nechce ich teraz vidieť. Chcem sa uzatvoriť do samoty, premýšľať a modliť sa. Za seba, za Nika, za všetkých, čo idú preč. Aspoň na chvíľu sa úplne odosobniť od sveta. Zabudnúť. Úplne na každého jedného človeka na tomto svete zabudnúť a hľadieť na seba. Stačila by mi jedna noc. Pár hodín, hocičo. Len vedieť, že ak si z chuti a nahlas poviem „kurva“, nebudem počúvať moralizačné reči o peknom vyjadrovaní alebo teplé „čo sa deje?“. Chcem ujsť a nerozprávať. Nie do Portugalska ani do Talianska. Do parku, na chatu, tu, v mojej krajinke. Veď ja to tu tak milujem. Prepadá ma strach. Teda Dubovská sa na mňa dnes pozrela a pýta sa: „Myslíš, že rok je veľa?“ Zo soidarity som jej povedala to staré známe nie. Asi to rýchlo ubehne ale hrozne sa bojím. Neskutočne sa bojím toho času, keď tu zrazu nebude človek, ktorý vie, kto som. Ako jeden z málička. Pozná ma viac ako moja mamina. On bude preč rok. Uvedomujem si vážnosť času. Nie takého, čo máme každý deň na displejoch telefónov alebo hodiniek. Času, ktorý bude bolestivý. Prebdená noc čakajúca na zelený krúžok na fejsbrouku. Nastoknuté slúchadká posúvajúce jeho hlas do mojich uší sa ska(j)pe, nemý úžas, keď budem čítať list z Ameriky. Samé zrýchlenie, spomalenie, hore dolu. Bojím sa. Čo ak naňho nebudem mať tri dni za sebou čas? Čo ak mi únava nedovolí naňo čakať? Čo ak sa zrúti lietadlo práve s mojím listom pre milovaného priateľa? Ach, hlúposti mi behajú v hlave. Prepadá ma paranoja. Bojím sa oňho, o seba, o Tetu Dubovskú aj o Deduška Dubovského, dokonca aj o Ďuriho. Aké to bude? Celý tento obyčajný deň s obyčajným zážitkom, priniesol neobyčajné otázky. Takéto ešte nepoznám. Budem ho vidieť a nebudem ho môcť držať pevne v rukách. On sa bude smažiť volakde v Texase a ja budem piť horúci čaj a umierať od zimy v zasneženej Bratislave. Už pozajtra letí. Kam? To nevieme zatiaľ nikto. Prejem mu to najsamlepšie, nech mu nie je ťažko. Ja viem, že mu bude, už len pre to, že je to Niko J toto už poznám. Milujem ťa, priateľ môj, vráť sa mi prosím. Prídem pozrieť dedka Dubovského, na chíľu si zažijem pocit – mať deda. Ďakujem ti za úžasný čas, strávený s tebou, za to, aký si, za to, že viem o tebe veľa a za tvoju dôveru, jednoducho, vďaka život za Dominika D.!!!

Mŕtvola

Hustá tma, keď silným svetlom svietim

Slnko zapadlo priamo do stredu oblohy.

Horké svetlo keď zaspím

A prebúdzam sa znova na čiernej pláni.

Nedokážem pokojne spať

Neviem pokorne žiť

Skúšam sa postaviť

No darí sa mi len spadnúť.

Pod mrazivou úrovňou života

Nie som ako čisté dieťa

Nepotrebná hnilá robota

Po chvíli žitia zabije ťa.

Niekde za ďalekým horizontom

Vidím stále červený oheň v tme

Nebezpečná hra so životom

Tá, v ktorej všetci sme.

Bolesť ukrýva vysnívanú slasť

Bolí to, stále ju neviem nájsť,

Prejedená živým hnusom

Zaspávam pod teplučkým humusom.

Prebúdzam sa tam,

Kde včera bola nádej.

Dnes tam nachádzam

Znova iba prázdnu nádobu.

Skúšam nazrieť do nej,

No vtiahne ma hlboko dnu

Do čierno čiernej miesnoti

Z ktorej niet úniku.

Ostávam v nej,

Na zemi sa zo mňa valí blato

Krvavá tvár a zlámané srdce,

Prichádza jar, už štrngocú čierne ovce.

Som dávno mŕva

a veľmi smrdím,

Som prehnitá zvnútra

kde slnko nevpustím.

Moje neúprimné srdce

umiera znova v inej chvíli

už aj mravce sú veľké 

keď biele ovce zdajú sa tmavými.

Som živá mŕtvola z temnej márnice

pomoc neprichádza

moje slzy sa prelievajú cez kopce

no stále ostávam sama.

Už nekričím o pomoc

márne sa snažím

umrela som dávno

pomaličky sa v pekle smažím.  

 

Tak o tej láske nie?....

Včera mi môj ružový kamoš povedal jeho teóriu o slnku, hviezdach a mesiaci. Zdala sa mi zlatá ale ja to vidím inak. Postupnosť času je neúprosná, no len vďaka nej sa ma chytá čím ďalej, tým viac vecí, ľudí, zvierat a všetkého toho smradu okolo. Vždy si však nechávam čas na svoje zasnené filozofovanie, ktoré väčšinou pôsobí hlúpo alebo inak zle. Ja v tom však vidím únik niekam von, môj vlastný hrad svietiaci nad postelou, v ktorej zaspávam. Otvára sa iba pre mňa. Je to krásny pocit. No ale späť k tomu môjmu deleniu, členeniu, škatuľkovaniu....whatever.


Ja som si to zmenila na Vodu, vzduch a ružu. 
Voda pre mňa symbolizuje lásku. Je to niečo všedné, každodenné no niečo, bez čoho sa nedá žiť. Má ju hrozne veľa ľudí, každý za ňu platí, často aj z posledného. Na druhej strane ju hrozne veľa ľudí nemá a preto umierajú. to, že niekto umrie z nedostatku lásky neznamená, že umrie fyzicky. Umrie v duchu, opustí sa, je sám. KO, pár bezvýznamných hodín života bez vody a umieraš. Potom je tu tretia skupina ľudí, tá najmenšia. To sú všeliakí domorodci, ktorí majú vodu zadarmo z prameňov. Je najčistejšia. Nepotrebujú za ňu platiť, trápiť sa. Tak, ako je čisá ich voda, ich úmysel, tak isto je čistá ich láska. Ponárajú sa do nej, no neplýtvajú ňou. Sú napojení každý deň. Nevýhodou je, že nepoznajú zlo. Nečakajú belochov na štvorkolkách, ktorí im vodu môžu zobrať alebo spoplatniť. Ich by vodné stočné zabilo, my sme si už zvykli a čo by niektorí dali za to, aby za ňu mohli platiť. Veď zlata majú dosť.

Vzduch sú priatelia. Je to niečo, čo má úplne každý na svete. Znova, všedná vec. Máme ho okolo seba, ničíme ho, púšťame doň, že vraj, koľko vydrží. Verte mi, on vydrží, len či to potom bez neho vydržíme my. Pár hodín bez vody vydržíš. Vtedy je tu vzduch aby ti roztiahol hlavu a nalial do nej iné myšlienky. Napríklad, čo tak sa najesť. Dáva ti novú nádej, niečo, za čo treba bojovať. Ukazuje ti cieľ, niekde tam, vpredu. Nepúšťa ťa dozadu, posúva ťa tam, kde je to potrebné. Vízia nášho sveta je trošku pomýlená. Pozerajú sa dozadu, kde vidia chyby a preto majú tendenciu sa odcudzovať. To nie je najlepšia cesta. Hlava hore, čistá zo vzduchu, a ideš! Je pravda, žie niekedy cítiš smrad. Ale to je v poriadku, lebo vieš odísť. O pár metrov cítiš buchty, ktoré napiekla tvoja babička. Hneď ti je lepšie a znova sa posúvaš ďalej. K niektorým smradom a vôňam sa vraciaš, iné obchádzaš a nechávaš za sebou. To všetko je v poriadku. Miluj svoj smrad aj svoju vôňu. To všetko ťa učí.


No a napokon Ruža - milenka. Ruža potrebuje vodu a mení smrad na vôňu. Mení nedýchateľné na dýchateľné, obyčajnú zem na krásnu záhradu. Ruža nie je niečo všedé. Ruža nerastie celý rok, ani celý rok nevonia. Môžeš si ju usušiť ale potom už nemení nič ani nevonia. Dokáže ťa omámiť svojou vôňou, vtedy nepotrebuješ myslieť na nič iné. Si len s ňou a otrebuješ ju cítiť. Zabúdaš na smäd, dýchaš iba jej kyslík, oči ti žiaria a nemusíš sa strachovať o možnú zradu, bolesť, výčitku, jej narodeniny alebo iné, na čom si voda potrpí. Avšak príde deň, kedy ruža zvädne. Vtedy pocítiš neuveriteľný smäd. Vzduch ti veľmi nepomôže, už je neskoro. Možno na chvíľu zomrieš, možno sa napiješ. Alebo nájdeš novú ružu, no tá už nebude taká krásna a opojná ako tá predtým. Už bude iná a budeš cítiť smäd. Ak ho pocítiš raz a nenapiješ sa, bude tu navždy. Škoda.... :)

http://sk.wikipedia.org/wiki/Ruža