Včera mi môj ružový kamoš povedal jeho teóriu o slnku, hviezdach a mesiaci. Zdala sa mi zlatá ale ja to vidím inak. Postupnosť času je neúprosná, no len vďaka nej sa ma chytá čím ďalej, tým viac vecí, ľudí, zvierat a všetkého toho smradu okolo. Vždy si však nechávam čas na svoje zasnené filozofovanie, ktoré väčšinou pôsobí hlúpo alebo inak zle. Ja v tom však vidím únik niekam von, môj vlastný hrad svietiaci nad postelou, v ktorej zaspávam. Otvára sa iba pre mňa. Je to krásny pocit. No ale späť k tomu môjmu deleniu, členeniu, škatuľkovaniu....whatever.
Ja som si to zmenila na Vodu, vzduch a ružu.
Voda pre mňa symbolizuje lásku. Je to niečo všedné, každodenné no niečo, bez čoho sa nedá žiť. Má ju hrozne veľa ľudí, každý za ňu platí, často aj z posledného. Na druhej strane ju hrozne veľa ľudí nemá a preto umierajú. to, že niekto umrie z nedostatku lásky neznamená, že umrie fyzicky. Umrie v duchu, opustí sa, je sám. KO, pár bezvýznamných hodín života bez vody a umieraš. Potom je tu tretia skupina ľudí, tá najmenšia. To sú všeliakí domorodci, ktorí majú vodu zadarmo z prameňov. Je najčistejšia. Nepotrebujú za ňu platiť, trápiť sa. Tak, ako je čisá ich voda, ich úmysel, tak isto je čistá ich láska. Ponárajú sa do nej, no neplýtvajú ňou. Sú napojení každý deň. Nevýhodou je, že nepoznajú zlo. Nečakajú belochov na štvorkolkách, ktorí im vodu môžu zobrať alebo spoplatniť. Ich by vodné stočné zabilo, my sme si už zvykli a čo by niektorí dali za to, aby za ňu mohli platiť. Veď zlata majú dosť.
Vzduch sú priatelia. Je to niečo, čo má úplne každý na svete. Znova, všedná vec. Máme ho okolo seba, ničíme ho, púšťame doň, že vraj, koľko vydrží. Verte mi, on vydrží, len či to potom bez neho vydržíme my. Pár hodín bez vody vydržíš. Vtedy je tu vzduch aby ti roztiahol hlavu a nalial do nej iné myšlienky. Napríklad, čo tak sa najesť. Dáva ti novú nádej, niečo, za čo treba bojovať. Ukazuje ti cieľ, niekde tam, vpredu. Nepúšťa ťa dozadu, posúva ťa tam, kde je to potrebné. Vízia nášho sveta je trošku pomýlená. Pozerajú sa dozadu, kde vidia chyby a preto majú tendenciu sa odcudzovať. To nie je najlepšia cesta. Hlava hore, čistá zo vzduchu, a ideš! Je pravda, žie niekedy cítiš smrad. Ale to je v poriadku, lebo vieš odísť. O pár metrov cítiš buchty, ktoré napiekla tvoja babička. Hneď ti je lepšie a znova sa posúvaš ďalej. K niektorým smradom a vôňam sa vraciaš, iné obchádzaš a nechávaš za sebou. To všetko je v poriadku. Miluj svoj smrad aj svoju vôňu. To všetko ťa učí.
No a napokon Ruža - milenka. Ruža potrebuje vodu a mení smrad na vôňu. Mení nedýchateľné na dýchateľné, obyčajnú zem na krásnu záhradu. Ruža nie je niečo všedé. Ruža nerastie celý rok, ani celý rok nevonia. Môžeš si ju usušiť ale potom už nemení nič ani nevonia. Dokáže ťa omámiť svojou vôňou, vtedy nepotrebuješ myslieť na nič iné. Si len s ňou a otrebuješ ju cítiť. Zabúdaš na smäd, dýchaš iba jej kyslík, oči ti žiaria a nemusíš sa strachovať o možnú zradu, bolesť, výčitku, jej narodeniny alebo iné, na čom si voda potrpí. Avšak príde deň, kedy ruža zvädne. Vtedy pocítiš neuveriteľný smäd. Vzduch ti veľmi nepomôže, už je neskoro. Možno na chvíľu zomrieš, možno sa napiješ. Alebo nájdeš novú ružu, no tá už nebude taká krásna a opojná ako tá predtým. Už bude iná a budeš cítiť smäd. Ak ho pocítiš raz a nenapiješ sa, bude tu navždy. Škoda.... :)
http://sk.wikipedia.org/wiki/Ruža
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára