List o milovanej osobe

Tak a je to tu! Deň, kedy som videla niektorých ľudí posledný krát pred dlhočizne kratučkým rokom. Doteraz sa to zdalo strašne ďaleko. Všetci sme si mysleli, ako hrozne sa budeme lúčiť, ako to bude bolieť a ako budeme plakať. Nič z toho sa nestalo. Na rozlúčkových slávnostiach bola sranda, všetci sme sa bavili, smiali, nepozerali sme dozadu, bavili sme sa o tom, čo je. Dokonca ani na to, čo bude, sa nedostalo. Bol to obyčajný deň. Jediné, čo sa mi zdalo neobyčajné, bola cesta zo Štiavnice, ktorá s tým vlastne nič nemala spoločné. Hrozne sme sa teda prežrali, prefajčili a prepili nealka, videla som opäť raz ľudí, ktorých zbožňujem a ako vždy, sme nerobili nič zvláštne. Všetko bolo krásne až do momentu odchodu prvej veľkej várky ľudí. Denisa sa skoro rozplakala, oa totižto tiež cestuje preč. Všetci sme ju objali, na Deniskine výlevy emócií sme zvyknutí, nezdalo sa nám to zvláštne. Odišli. Zrazu bola preč väčšina ľudí a mne to akosi docvaklo. Denisu som videla posledný krát, uvidím ju až o rok. Zahrabala som tú myšlienku a šla som počúvať Ďuriho vtipy. Znova zavládla pohoda zaspatého (ne)vedomia, smiali sme sa, upratali sme a zrazu tu bol podobný pocit. Z dvadsiatich stoličiek ostalo šesť. Slnko už nesvietilo, bolo za kopcom. Dvaja dospelí, štyria dospelí juniori. Ďuriho vtipy a tak... O pár minút sme boli dvaja na troch. Matúš šiel s bráchom dakam preč. K Ďuriho vtipom sa pridala Žužuina nostalgia, strach a reči o „culture shock “ a „homesick“. Dali sme si teda poslednú smutnú cigaretu, rozlúčili sme sa s Deduškom Dubovským (o ňom napíšem článok nabudúce) a teta Dubovská nás pohádzala domov. Čakala som, že aspoň to posledné Dominikove objatie ma rozhodí. No nič také sa nestalo. Bolo úplne obyčajné, presne tak isto úprimné ako vždy, ničím zvláštne. Dvere auta sa zabuchli, zablikali brzdové svetielka a auto odfrčalo. Zažala som si teda vo vchode, vytiahla som kľúče a nastúpila do výťahu. Nikdy nebola cesta výťahom na siedme poschodie tak strašne dlhá. Vynorili sa mi spomienky z dvoch rokov, ktoré som mohla stráviť s Nikuškom a všetkými. Prišlo mi ťažko. Uvedomila som si, že z tho výťahu chcem vystúpiť a neísť domov. Nechcela som vidieť tie tváre. Moji rodičia sú skvelí a hrozne ich milujem, no nechce ich teraz vidieť. Chcem sa uzatvoriť do samoty, premýšľať a modliť sa. Za seba, za Nika, za všetkých, čo idú preč. Aspoň na chvíľu sa úplne odosobniť od sveta. Zabudnúť. Úplne na každého jedného človeka na tomto svete zabudnúť a hľadieť na seba. Stačila by mi jedna noc. Pár hodín, hocičo. Len vedieť, že ak si z chuti a nahlas poviem „kurva“, nebudem počúvať moralizačné reči o peknom vyjadrovaní alebo teplé „čo sa deje?“. Chcem ujsť a nerozprávať. Nie do Portugalska ani do Talianska. Do parku, na chatu, tu, v mojej krajinke. Veď ja to tu tak milujem. Prepadá ma strach. Teda Dubovská sa na mňa dnes pozrela a pýta sa: „Myslíš, že rok je veľa?“ Zo soidarity som jej povedala to staré známe nie. Asi to rýchlo ubehne ale hrozne sa bojím. Neskutočne sa bojím toho času, keď tu zrazu nebude človek, ktorý vie, kto som. Ako jeden z málička. Pozná ma viac ako moja mamina. On bude preč rok. Uvedomujem si vážnosť času. Nie takého, čo máme každý deň na displejoch telefónov alebo hodiniek. Času, ktorý bude bolestivý. Prebdená noc čakajúca na zelený krúžok na fejsbrouku. Nastoknuté slúchadká posúvajúce jeho hlas do mojich uší sa ska(j)pe, nemý úžas, keď budem čítať list z Ameriky. Samé zrýchlenie, spomalenie, hore dolu. Bojím sa. Čo ak naňho nebudem mať tri dni za sebou čas? Čo ak mi únava nedovolí naňo čakať? Čo ak sa zrúti lietadlo práve s mojím listom pre milovaného priateľa? Ach, hlúposti mi behajú v hlave. Prepadá ma paranoja. Bojím sa oňho, o seba, o Tetu Dubovskú aj o Deduška Dubovského, dokonca aj o Ďuriho. Aké to bude? Celý tento obyčajný deň s obyčajným zážitkom, priniesol neobyčajné otázky. Takéto ešte nepoznám. Budem ho vidieť a nebudem ho môcť držať pevne v rukách. On sa bude smažiť volakde v Texase a ja budem piť horúci čaj a umierať od zimy v zasneženej Bratislave. Už pozajtra letí. Kam? To nevieme zatiaľ nikto. Prejem mu to najsamlepšie, nech mu nie je ťažko. Ja viem, že mu bude, už len pre to, že je to Niko J toto už poznám. Milujem ťa, priateľ môj, vráť sa mi prosím. Prídem pozrieť dedka Dubovského, na chíľu si zažijem pocit – mať deda. Ďakujem ti za úžasný čas, strávený s tebou, za to, aký si, za to, že viem o tebe veľa a za tvoju dôveru, jednoducho, vďaka život za Dominika D.!!!